V 60. rokoch využil možnosť vycestovať do zahraničia, študoval, cestoval po svete, plnil si svoje sny, tak ako už to už po štvrťstoročie voľne robia dnešní mladí ľudia. No postupom času, tak ako to tiež robia mnohí z nich, sa rozhodol vrátiť kvôli starnúcim rodičom. Ocitol sa v dusivej atmosfére sveta rozdeleného studenou vojnou a železnou oponou medzi „nástrojmi nepriateľskej rozviedky" a osobami, u ktorých režim automaticky predpokladal nepriateľské politické presvedčenie...
...Na Štefana Vrátneho, ktorý okrem svojho návratu po „nedovolene" predĺženom pobyte v zahraničí neurobil vlastne nič z režimového hľadiska závadného, zhromaždili orgány Štátnej bezpečnosti vyše tisíc strán rôznych výsluchov, hlásení, prehliadok, udaní a ďalších dokumentov. Po ich sprístupnení v archíve Ústavu pamäti národa sa rozhodol svoje skúsenosti so životom pod dohľadom ŠtB publikovať. Ako výborný pozorovateľ s pozoruhodnou pamäťou komentuje a vysvetľuje napísané a vdýchol tak život aj na pohľad nudnému úradnému papieru. Jeho cieľom nie je pomsta tým, ktorí sa na perzekúcii podieľali – mená príslušníkov a spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti nie sú uvedené v plnom znení. Motivuje ho vedomie, že sám jeho životný príbeh, tak starostlivo dokumentovaný v eštébáckych spisoch, je presvedčivou odpoveďou na otázku, prečo sa „staré zlaté časy" nesmú nikdy vrátiť. (Juraj Kalina, Úvod)