Špecifikom fungovania historickej vedy v socialistickej diktatúre, bola jej, takmer absolútna, podriadenosť vládnej moci. To znamenalo, že hlavné kontúry národného príbehu netvorili historici, ale stranícky aparát na základe svojich ideologických požiadaviek. Vytváranie národného príbehu striktne kontrolovalo stranícke vedenie dohliadajúce na to, aby „výsledný produkt" vyhovoval jej ideologickým a najmä legitimizačným požiadavkám. Historici boli degradovaní len na „prostredníkov", ktorí mali na vedeckej báze realizovať predstavy vládnej moci. „„Zákonitosti" vývoja ľudstva ... sa v predstavách ideológov neoverovali, ale potvrdzovali. To znamená, že výskum mal hľadať doklady pre to, že tomu tak bolo (à la these) a nie hľadať a zhromažďovať materiál a až z neho konštruovať „minulosť"". Ideologizácia vedy, najmä v 50. rokoch, spôsobila jej pád na úroveň primitívnej indoktrinácie „širokých más". Komunistický režim sa riadil Orwellovským: „Kto kontroluje minulosť, kontroluje budúcnosť; kto kontroluje prítomnosť, kontroluje minulosť".